Psychoterapia


V pro­ce­se psy­cho­te­ra­pie odkrý­va­me neve­do­mé vnú­tor­né kon­flik­ty, kto­ré spô­so­bu­jú dote­raz nepo­cho­pi­teľ­né prob­lé­my (od vzťa­ho­vých nedo­ro­zu­me­ní až po ťaž­ké psy­cho­so­ma­tic­ké pre­ja­vy), budu­je­me nový spô­sob zvlá­da­nia nároč­ných ale­bo kon­flikt­ných situ­ácií. Psy­cho­te­ra­pe­ut Vás spre­vá­dza Vašim živo­tom a spo­lu s Vami lie­či intrap­sy­chic­ké napä­tia a blo­ky.

Psy­cho­te­ra­pia pre­bie­ha for­mou indi­vi­du­ál­nej ale­bo sku­pi­no­vej tera­pie.

Psychodynamická psychoterapia je zameraná na:

  • lep­šie poro­zu­me­nie sebe samé­mu
  • odkrý­va­nie neve­do­mých kon­flik­tov, s kto­rý­mi sa člo­vek násled­ne učí efek­tív­nej­šie vyspo­ria­dať
  • pomoc nahliad­nuť do pro­ce­su, ako skú­se­nos­ti z det­stva spô­so­bu­jú,
    že sa teraz cíti­te úzkostne,neúplne, s níz­kou seba­úc­tou, atď., a ako ďalej zhor­šu­jú fun­go­va­nie v dospe­los­ti

Táto for­ma psy­cho­te­ra­pie vychá­dza z pred­po­kla­du, že naša dušev­ná poho­da je ovplyv­ňo­va­ná neve­do­mý­mi kon­flik­ta­mi, význam­ný­mi zážit­ka­mi z det­stva
a bolest­ný­mi pocit­mi, kto­ré sú v poza­dí rôz­nych neve­do­mých obran­ných mecha­niz­mov.

Terapia hrou

Tera­pia hrou je pre deti to isté ako psy­cho­te­ra­pia pre dospe­lých. U detí do pri­bliž­ne 11 rokov je totiž hra ich pri­ro­dze­ným komu­ni­kač­ným pros­tried­kom, pomo­cou kto­rej vyjad­ru­jú v sym­bo­lic­kej podo­be svo­je myš­lien­ky, poci­ty,  túž­by a oba­vy. Hrač­ky a hra sú ich slo­vom aj rečou.

Tera­pia hrou napo­má­ha deťom k ich opti­mál­ne­mu psy­chic­ké­mu vývi­nu tým, že ich učí spoz­ná­vať a akcep­to­vať seba. Zvy­šu­je seba­hod­no­te­nie, seba­ve­do­mie a seba­kon­tro­lu die­ťa­ťa.  Deti sa učia hľa­dať efek­tív­ne spô­so­by rie­še­nia prob­lé­mov, byť aktív­nej­šie, samos­tat­nej­šie, zod­po­ved­nej­šie, menej ovlá­da­né nála­da­mi… Násled­ne doká­žu využí­vať tak­to zís­ka­né skú­se­nos­ti
a auto­ma­tic­ky ich zara­diť do svoj­ho reál­ne­ho živo­ta.

Cez tera­piu hrou sa môže­me dostať bliž­šie do sve­ta die­ťa­ťa a pocho­piť tak prí­či­ny jeho zme­ne­né­ho sprá­va­nia (strach, úzkosť, agre­sív­ne pre­ja­vy v ško­le, v rodi­ne, medzi roves­ník­mi ale­bo súro­den­ca­mi ). Pomá­ha die­ťa­ťu zvlá­dať nároč­né zme­ny v jeho sociál­nom pro­stre­dí (naro­de­nie súro­den­ca, roz­vod rodi­čov, smrť blíz­kej oso­by, prí­pad­ne ak bolo sved­kom nási­lia al. dokon­ca jeho obe­ťou…). Napo­má­ha k psy­chic­kej vyrov­na­nos­ti die­ťa­ťa pri váž­nych teles­ných ocho­re­niach. Záro­veň môže pôso­biť pre­ven­tív­ne a pomá­hať  deťom v osob­nost­nom a emo­ci­onál­nom roz­vo­ji.

Diagnostika a terapia čiastkových deficitov v spracovávaní informácií Dr. Sindelar

Metó­da Sin­de­lar je urče­ná pre deti a dospe­lých s ťaž­kos­ťa­mi v číta­ní, písa­ní, počí­ta­ní alebo/a s ťaž­kos­ťa­mi s pozor­nos­ťou a akti­vi­tou. Tré­ning je vhod­ný aj ako pre­ven­cia pre­puk­nu­tiu symp­tó­mov porúch uče­nia a sprá­va­nia.

Na urče­nie pres­né­ho tera­pe­utic­ké­ho plá­nu, je naj­skôr potreb­ná diag­nos­ti­ka. Diag­nos­ti­kou sa určí pres­ný pro­fil defi­ci­tov čias­tko­vých fun­kcií (pozor­nosť, vní­ma­nie, pamäť, pries­to­ro­vá orien­tá­cia a iné.) a pod­ľa výsled­kov sa nasta­ví tré­nin­go­vý plán.

Tré­nu­je sa v domá­com pro­stre­dí 10 minút den­ne pomo­cou pra­cov­ných zoši­tov. Tré­ning vyža­du­je pra­vi­del­né kon­tro­ly, spra­vid­la raz za 4–6 týž­dňov. Dĺž­ka diag­nos­ti­ky a tré­nin­gu závi­sí od množ­stva čias­tko­vých defi­ci­tov a indi­vi­du­ál­nych cha­rak­te­ris­tík cvi­čia­ce­ho.

Skupinová psychoterapia

Je pre­uká­za­né, že sku­pi­no­vá psy­cho­te­ra­pia je vyso­ko účin­ná for­ma psy­cho­te­ra­pie, kto­rá pri­ná­ša úži­tok. Sku­pi­na je sociál­ny mik­ros­vet. Dodá­va nádej, nie­len v priaz­ni­vých účin­koch pozi­tív­nych oča­ká­va­ní, ale i v tom, že kaž­dý kli­ent vidí zlep­še­nie dru­hé­ho člo­ve­ka s podob­ným prob­lé­mom (tzv. tera­pia pozo­ro­va­ním). V sku­pi­no­vej tera­pii člo­vek pred­chá­dza sociál­nej izo­lá­cii a osa­mo­te­nos­ti, kto­rá zvy­šu­je pocit odliš­nos­ti od iných. „Sme všet­ci na jed­nej lodi“, kaž­dý si nesie­me svoj prí­beh, svo­je ťaž­kos­ti. V sku­pi­ne kli­en­ti zaží­va­jú bez­peč­ný pries­tor, kto­rý umož­ňu­je byť v kon­tak­te so svo­ji­mi auten­tic­ký­mi pocit­mi a hlb­šie poro­zu­mieť sebe samé­mu. V sku­pi­ne je mož­né zís­kať infor­má­cie, rady, resp. odpo­rú­ča­nia. V tera­pe­utic­kých sku­pi­nách kli­en­ti dostá­va­jú tým, že sami dáva­jú. Kaž­dý kli­ent, i ten čo má o sebe naj­viac pochyb­nos­tí, doká­že dávať a stá­va sa uži­toč­ný pre sku­pi­nu. Kli­en­ti si navzá­jom pomá­ha­jú, zdie­ľa­jú s ostat­ný­mi podob­né prob­lé­my, posky­tu­jú si pod­po­ru, nápa­dy, postre­hy, náhľa­dy, hľa­da­jú výcho­dis­ká. V sku­pi­ne sa roz­ví­ja­jú sociál­ne zruč­nos­ti (ako je posky­to­va­nie spät­nej väz­by, roz­ho­vor z očí do očí, poro­zu­me­nie svo­jim pro­ce­som, napo­do­bo­va­nie sprá­va­nia, poro­zu­me­nie tomu ako pris­pie­vam k svo­jej osa­mo­te­nos­ti atď.), kto­ré ovplyv­ňu­jú jeho vzťa­hy s ostat­ný­mi. Je to  prí­le­ži­tosť stať sa uži­toč­ným. Byť v pries­to­re, kto­ré umož­ňu­je pozna­nie.